Keď sme sa rozhodli, že budeme s priateľkou bývať spolu, vedel som, že nás asi čaká more kompromisov. Obaja sme mali totižto vlastnú predstavu o tom, ako by asi malo naše spoločné bývanie vyzerať. A obe tieto predstavy sa dosť radikálne líšili. Zo začiatku sme si každý stáli za svojím a neboli sme schopní ani len o milimeter ustúpiť. No potom sme pochopili, že ak to takto pôjde ďalej nielen, že sa vôbec nepohneme z miesta, ale že je aj veľmi pravdepodobné, že svoju spoločnú cestu čoskoro ukončíme. Preto sme uznali, že ustúpiť musíme obaja. Potom možno nájdeme nejaký prienik medzi tým, čo chcem ja a tým, čo chce ona. Tak to bude pre nás oboch najlepšie.
Zhodli sme sa aspoň na to, v akom štýle sa bude naše spoločné bývanie niesť. Nechceli sme žiadnu romantiku a ani ostré farby a hrany. Chceli sme niečo, čo pôsobí moderne.
No nielen, že sme chceli, aby bol náš domov moderný. Chceli sme, aby bol istým spôsobom nadčasový a aby v ľuďoch evokoval teplo domova. Nielen v nás dvoch, ale v každom, kto ku nám príde na návštevu. Vedeli sme, že sme sa pustili do neľahkej úlohy, ale boli sme rozhodnutí, že to nejako vymyslíme. Začali sme všetko plánovať a označovať veci, s ktorými sme stotožnení a zároveň aj veci, ktoré vo svojom domove určite nechceme.
Postupne sme prišli na to, že sa dokážeme zhodnúť na veľa veciach, keď sa urputne nesnažíme presadiť svoj názor. Vtedy mi odľahlo. Už mi bolo jasné, že vieme robiť kompromisy.
Napriek tomu som sa priateľky naozaj s malou dušičkou pýtal či môžeme mať v niektorých miestnostiach sklenené dvere. Aj keď jej nadvihnuté obočie mi dávalo znamenie, že s tým teda nie je veľmi stotožnená, keď som jej ukázal obrázky, trošku pookriala. Definitívne áno bolo potom, keď som jej vysvetlil, ako skvele doplnia náš moderný byt a ako perfektne prepoja a rozšíria jednotlivé miestnosti.